Počas pandémie sme spozorovali u nášho syna Michala zhoršenie jeho správania, čo sa prejavovalo zvýšeným motorickým nepokojom, nervóznym, hlučným až agresívnym správaním. Negatívne začal reagovať na väčšie množstvo ľudí, ale hlavne na deti, ich krik ale aj bežný hovor. Spočiatku sme to pripisovali dlhej izolácii v domácom prostredí (kvôli pandemickým opatreniam a samozrejme aj našej prevencii, nevystavovať ho riziku nákazy).  Zvažovali sme aj možnosť, či to nemohol spôsobiť nový liek Fycompa, ktorý sme nasadili tesne pred pandémiou. Mysleli sme si, že navrátením Michala do kolektívu a k jeho pravidelným aktivitám po ukončení izolácie, sa jeho správanie upraví.

Naopak, jeho správanie sa neustále zhoršuje, agresivita sa prejavuje aj fyzickými útokmi voči nám rodičom, fyzickým nepokojom aj v nepredvídaných situáciách, bez zjavnej príčiny, kedy sa prejavuje trepotaním, húkaním, hádzaním o zem a zvýšenou sebastimuláciou vo forme hojdania sa na zemi v ľahu a zvukovaním či fučaním. V týchto stavoch nie je možné ho žiadnym spôsobom ukľudniť, pričom sa nám javí, akoby mal rozšírené zreničky a zabiehalo mu oko. Prestali ho tiež zaujímať veci, ktoré mal predtým rád (napr. pozorovanie áut na prechádzke, pozeranie rozprávky a pod.) a znásobili sa uňho prejavy už spomínanej sebastimulácie. Výrazne sa mu tiež zhoršil spánok, pričom sa budí s rovnakými nervóznymi až agresívnymi stavmi, kedy nereaguje na prihovorenie ani sa ho nemôžeme dotknúť, lebo ide ešte do väčšieho nepokoja.

Z chlapca, ktorý sa takmer vôbec neprejavoval nejako agresívne a problémovo a bolo možné s ním i napriek jeho ťažkej MR chodiť takmer všade (medzi ľudí, do obchodu, na návštevy, na liečenie, dovolenky či do reštaurácie), sa stal nervózny až agresívny chlapec, s ktorým je problém ísť aj na bežnú prechádzku.

Monika Klottonová